Lukostreľba

Zmienky o lukostreľbe môžete vždy nájsť v literatúre, umení, gréckom bájosloví, jazyku, vojenskej činnosti, humanitných odboroch a ešte na mnohých iných miestach. Luk bol tak významný vynález v dejinách ľudstva, že mnoho historikov ho považuje za rovnako dôležitý, ako oheň a koleso. Jednoducho povedané, luk je tetivou opatrená strelná zbraň navrhnutá na vystrteľovanie šípov. Pozostáva zo štíhlej tyče a šnúry, ktorá je pripevnená k obom koncom tyče pod určitým napätím. Ťahom šnúry (tetivy) a zároveň šípu smerom vzad pri súčasnom ohybe palice a následnom uvolnení sa pomocou vzniknutej energie vystrelí šíp. Ono to znie veľmi jednoducho, ale niektoré luky si vyžadujú aj niekoľko stoviek libier ťahu k ich dostatočnému napnutiu a následne neuveriteľnú zručnosť k tomu, aby sme vypustili šíp tak, ako sme si zaumienili. Luky sa rozdeľujú na dve kategórie: drevené a kompozitné (zložené). Najranejšie luky boli nepochybne vyrobené z dreva, pravdepodobne vyrezané z konára stromu a vytvarované do požadovaného tvaru a opatrené tetivou z čreva zvierat. Tieto prvotné luky boli vyvinuté do krátkych lukov, longbowov a rôznych iných jednoduchých lukov. Zložené, teda kompozitné luky boli vyrobené jednak z dreva a jednak z iných materiálov, alebo z úplne iných materiálov. V oblastiach, kde nebolo dostatočné množstvo vhodného druhu dreva, tam sa vyvinuli kompozitné luky. Použitá bola rohovina, kosť, šľachy a črevá v rôznych kombináciach, alebo v spojení s drevom. Obvykle to bola palica s dreveným jadrom a zadnou (smerom k cieľu) stranou potiahnutou šľachami a prednou (smerom k strelcovi) stranou obloženou rohovinou, alebo niekedy kovom. Dôvody k používaniu rohoviny a šliach sa stanú zrejmé, keď sa pozriete na ich vlastnosti. Rohovina bola použitá na prednú stranu luku preto, lebo odoláva stlačeniu a pri uvolnení napätia sa prudko vracia do svojho pôvodného tvaru. Šľacha je naopak veľmi pružný materiál, ktorý bol používaný na zadnej časti lukov preto, lebo veľmi dobre odoláva ťahu a pri uvolnení napätia sa znova stiahne do svojej pôvodnej dĺžky. Keď boli tieto materiály aplikované súčasne, tak sa luky stali omnoho silnejšie, než sa ich predchodcovia vôbec mohli stať. Čínsky kompozitný luk sa líšil od obvyklých lukov tým, že sa vyrábal výlučne použitím vegetácie. Chrbát luku bol vyrobený z rezu čerstvého bambusu, odrezaného na konci vegetačného obdobia (na mieste pružnej šľachy) a vnútorná strana bola vyrobená zo sušeného kusu bambusu rok starého (namiesto rohoviny). Oba kusy boli zlepené lepidlom vyrobeným z rastlín a nakoniec bol celý luk lakovaný. Na pripevnenie tetivy bol vytvorený akýsi držiak tetivy (nock) a bol pripevnerný na oboch koncoch palice na mieste, kde mali byť uchatené oba konce tetivy. Nock bol vytvorený na zadnej strane luku, ale niekedy aj po oboch stranách. Pre niektoré luky, hlavne pre tie, ktoré sa zužovali ku koncom a boli stále hrubšie smerom k rúčke, neboli vytvárané nocky, pretože to už nebolo nutné. Ucho na konci tetivy bolo jednoducho nasunuté na koniec tela luku, kde zostalo prichytené bez akejkoľvek pomoci. Pri napínaní luku bolo jedno uško tetivy navlečené na koniec luku, potom stiahnuté nižšie smerom k rúčke, pričom sa na opačnom konci luku druhé uško pripevnilo k nocku. Potom bol ten koniec, kde je uško prichytené podopreté, napríklad nohou, a opačný koniec sa ohol, pričom sa súčasne koniec tetivy posúval smerom ku koncu luku, až kým uško tetivy nazapadlo do nocku. Luk, ktorý nebol používaný, bol obvykle spustený (tetiva bola z neho zložená). Na konci doby ľadovej, keď sa ľadovec stiahol približne do pozície, ako je dodnes, sa drevené luky, ako aj kompozitné luky rozšírili do celého sveta. Drevené luky boli používané v západnej Európe, na Islande, na väčšine územia Afriky, Indie, na ostrovoch Indického a Tichého oceánu a na väčšej časti severnej a južnej Ameriky. Zložené luky boli používané v niektorých častiach východnej Európy a severnej Ameriky, izolovaných častiach južnej Ameriky a výhradne n aúzemí, ktoré je dnes Rusko, Čína, severná polovica Severnej Ameriky a pobrežných častí Grónska. Prvé kamenné hroty šípov boli objavené v Afrike z obdobia vyše 25 000 rokov p.n.l., čo naznačuje, že luk a šíp bol vyvinutý pravdepodobne už pred rokom 40 000 p.n.l. Oštep bol známy už pred lukom a oba tieto nástroje sa používali bok po boku. Ohňom vytvrdené, alebo z pazúrika vyrobené hroty šípov, ako aj operené šípy sa objavili niekedy v období od roku 25 000 do 18 000 p.n.l.