Lukostreľba

V egyptskej ére sa používalo silnejšie drevo zlepené dokopy s rohovinou a tak sa vytvárali silnejšie a trvnlivejšie luky. Tým sa odhaduje, že odhadovaná sila lukov kratších, než je výška človeka bola 150 až 200 libier (asi 60 - 90 kg). Predpokladá sa, že títo starodávni bojovníci používali šípy o dĺžke asi 2 - 2,5 stôp (65 - 80 cm) s bronzovým hrotom. Prvý existujúci luk z nílskeho regiónu je považovaný za 3 500 - 4 000 rokov starý. Tento luk ukazuje, že egypťania vyvinuli design a konštrukciu longbowov. V tejto ére taktiež izraeliti vyrábali luky z rákosu, dreva a rohoviny vodných bivolov. Aby sa zbavili krehkého povrchu rohov, namáčali ich do vody a potom tento krehký povrch zoškrabávali. Šľachy na spevnenie lukov získavali z Achilovej šľachy dobytka. Čo sa týka lepidla, koncové časti šliach sa varili, až kým sa nestali ohybnými. Potom sa k tejto mase pridala voda, z čoho vznikla akási mäsová polievka, ktorá sa potom skladovala v malých nádobách na pozdejšie použitie. Po určitom čase táto polievka gélovatela. Pri použití sa znova zriedila vodou a prevarila. Tento pojivový materiál nebol prekonaný dokonca ani dnes. Luky a našli aj v Dánsku a pochádzajú z obdobia asi 9 000 - 6 000 p.n.l. Boli vyrobené z jedného kusa tisového, alebo brestového dreva a mali rovnaký tiller v hornej a spodnej časti. Prvý zložený luk sa objavil asi v roku 2 800 p.n.l. Pravdepodobne bol vyvinutý v Ázii, ale tieto luky boli široko používané aj v Egypte. Peržania (súčasný Irán a Afganistan) sa stali vynikajúcimi jazdcami a lukostrelcami. Používali taktiku "perzského výstrelu", to znamená, že boli hornou časťou tela otočení vzad smerom k nepriateľovi a v plnom cvale strieľali lukom dozadu. Peržania sa v roku 53 p.n.l. pokúsili napadnúť aj Rím, ale ich lukostrelci sa nemohli vyrovnať obrannej posádke na múroch. Podobne aj Rimania sa pokúsili napadnúť Perzskú ríšu, ale stratili tisíce mužov pri perzskej technike úderu a ústupu. Okolo roku 500 n.l. bizantci nasadili jazdeckých lukostrelcov proti Saracénom, Vandalom, Gótom a Frankom, napriek tomu, že až do roku 900 n.l. používali peších lukostrelcov. Mongoli boli vynikajúcimi jazdeckými lukostrelcami. Okolo roku 1208 n.l. používali vysoké strmene, ktoré im dovoľovali otáčať sa v ľubovoľnom smere. Používali zložené luky o sile 70 - 160 libier (35 - 80 kg) a taktiež spúšťacie prstence na palec, ktorým vypúšťali tetivu a dovoľovali im ľubovoľne zvyšovať rozsah.